Čo ťa na tvojej práci najviac baví?
Na práci so Zahorou ma najviac baví to, že spája v podstate všetky moje vášne – cestovanie, fotografiu a písanie. Drží ma pozitívne naladenú po celý rok, ktorého väčšinu trávim ako klasická vedúca rodiny v bratislavskej bytovke, s regulárnym zamestnaním. No dobre, možno nie až taká klasická, ale viete čo myslím ☺️

Na ktorý svoj produkt si najviac hrdá?
Najviac som hrdá na tie úžasné koberce a na to, keď si ich niekto s nadšením kúpi a ubytuje, a potom mi pošle fotku a milé slová. Spôsobuje mi to ohromný pocit zadosťučinenia a takej teplej vnútornej radosti a vďaky. Tiež som ale hrdá, keď sa mi podarí napísať nejaký fajnový príspevok o našich dobrodružstvách, ktorý ľudí rozosmeje. Neviem úplne celkom čím to je, možno rozhodnutiami ktoré robím, že mám relatívne veľké množstvo bizarných anekdot, o ktoré sa vždy rada podelím.
V poslednej dobe ale s Luckou M. pracujeme na niečom novom, a úplne našom, takže možno čoskoro budem môcť byť hrdá aj na to. Insha’Allah.

Kto sú tvoji zákazníci/čky?
Moje prvé zákazníčky boli moje priateľky. Prvé košíky, ktoré som doniesla, zmizli ako gáfor. Som im za to nesmierne vďačná, a taktiež za to, že ma podržali a podporovali, keď som s týmto nápadom prišla. Postupne sa Zahora dostala do širšieho povedomia a väčšina našich zákazníkov sú ženy. Preto ma vie milo prekvapiť, keď k nám zavíta nejaký očarený muž, prípadne pár, kde prejaví o naše výrobky väčší záujem pán manžel.

Na čo sa aktuálne tešíš?
Keďže na tieto otázky odpovedám z terasy nášho ubytovania v Marakéši, tak sa momentálne najviac teším na syna Zoranka, ktorého som mesiac nevidela, a na Urban Market, na ktorý sa chystáme čoskoro po našom príchode. Tiež sa teším na to, ako budem dávať dokopy príbehy z našej cesty a na to, ako sa budú našim zákazníkom páčiť nové koberce, ktoré sme na tejto ceste nakúpili, a ktoré nesú so sebou príbeh, aký nemali doteraz žiadne koberce, ktoré sme doniesli. Jaj a ešte sa teším na hammam, čo sú tunajšie verejné kúpele, kde sa vydrhnete od hlavy po päty a úplne zrelaxujete v spoločnosti miestnych dám – je to návykové, boli sme včera večer a už dnes sa nevieme dočkať kedy pôjdeme zas, aj keď domáci chodia zvyčajne len raz za týždeň.

Obľúbený materiál alebo technika?
Vzhľadom na výrobky, ktoré ponúkame by to mala byť vlna v každej možnej svojej forme – či už je to ovčia či ťavia vlna na koberce, alebo vlna, ktorou sa doozdobujú naše berberské košíky. Je to ale tiež niečo, čo nie je celkom tak materiál. Je to emócia, ktorú navodzuje, sú to farby a vzory, motívy. To je to čo je na marockej tvorbe také špecifické a fascinujúce. Jemné kombinácie, výrazné kombinácie, úplné farebné šialenstvo, ktoré vo vás vyvolá absolútnu bázeň a túžbu, ktorej nedokážete odolať.

V čom vidíš budúcnosť?
Rada by som videla budúcnosť v tom, že si ľudia dobre rozmyslia na čo minú svoje peniaze a vyberú si niečo, čo má skutočnú hodnotu, čo je svojou podstatou dobré – k našej planéte, k tvorcovi a aj k nim samotným. Niečo, čo v sebe nesie príbeh, odkaz, čo k nim prehovára a nadväzuje s nimi a svetom naokolo hlbší vzťah.

Čo ťa v ostatnej dobe zaujalo v kultúre, umení?
Ja viem, že asi máte na mysli nejakú európsku formu kultúry či umenia, a preto spomeniem muzikál Bedári, ktorý urobil dojem aj na 13-ročného človeka, a ešte vynovené SNG, kam sme išli so synom pred mojím odchodom do Maroka. Je to úžasný priestor, priestor ako taký, fyzický, ale tiež na pozorovanie a zamyslenie sa, ako sa človek prechádza od diela k dielu a obdivuje. Ale v skutočnosti sa stále len vraciam k tým naším kobercom. Na tejto ceste sme strávili čas v horách v oblasti, odkiaľ pochádzajú – pre mňa – tie najkrajšie koberce divokých farieb a nepredvídateľného charakteru. Azilal. Strávili sme čas so ženami, ktoré ich ručne tkajú a tkali ich rovnakým spôsobom generácie pred nimi. Tieto ženy (a nielen v tejto oblasti, samozrejme) sa starajú o svoje rodiny, vychovávajú deti, varia, perú, upratujú, starajú sa o domáce zvieratá, doja mlieko, robia maslo, a popri tom ešte aj tkajú koberce. Často majú svoje krosná v kuchyni, oproti drezu a kuchynskej doske a proste si tam vo svojej voľnej chvíľke – predstavujem si to tak, že keď dajú na sporák variť tažín – sadnú a tvoria nádheru. Videla som to už mnohokrát a stále ma prekvapuje, ako z takých jednoduchých hlinených obydlí vie vzísť úžasná, farebná, nápaditá a vždy unikátna kreácia, ktorá nemá páru. Uzlík po uzlíku, deň po dni. Utkať koberec trvá mesiac – dva, závisí to od toho, koľko má žena práce okolo domu, alebo koľko žien na tom koberci spoločne pracuje. Tieto ženy nemajú umelecké vzdelanie, mnohé nevedia čítať a písať. Vzory a motívy im sú predávané od ich matiek a starých matiek a pre mňa je stále toto jeden z najfascinujúcejších umeleckých zážitkov.

Pocit domova mi najlepšie navodí…

…batoh na chrbte a túlavé topánky.